Latinská Amerika, mýty a čary, sex a láska, omamná vôňa exotických plodov, horúčava a pot – to je zjednodušene magický realizmus a Gabriel García Márquez je bezpochyby jedným z jeho najvýznamnejších predstaviteľov. Tento nositeľ Nobelovej ceny z roku 1982 sa opäť dostal na knižné regále so svojou novinkou „Na paměť mým smutným courám“. Ide o krátku novelu, ktorá svojím dejom nápadne pripomína iné Márquezove dielo: „Lásku v čase cholery“. Príbeh o vzťahu postaršieho pána k mladému dievčaťu je však predsalen v tomto prípade trošku pozmenený. Nejde tak o muža v rokoch, ale skôr o starého mládenca, ktorý je jednou nohou v hrobe a na svoje deväťdesiate narodeniny sa rozhodne dať si neobvyklý darček – mladučkú pannu. Keď však plný očakávania vstúpi do izby nevestinca, jeho vysnená nepoľúbená nahá dievčina na posteli iba sladko spí. Či je jej spánok skutočný alebo len predstieraný, to nevie ani hrdina sám. Spočiatku v rozpakoch, či mladú dievčinu zobudiť alebo nie, ulahne vedľa nej na posteľ a zotrvá tak až do rána. K žiadnemu „piglovaniu“ samozrejme nedôjde, ale starcovi to na prekvapenie bordelmamy a jeho vlastné ani nevadí. Pozorovanie spiaceho dievčaťa v ňom začne prebúdzať cit dovtedy neznámy – lásku. Začne teda dochádzať do nevestinca viac menej pravidelne len preto, aby si vedľa dievčiny večer mohol ľahnúť a ráno sa vedľa nej zobudiť.

„Bylo to pro mně cosi nového. Svůdnické finesy mi byly cizí, své nevěsty na jednu noc jsem si vždycky vybíral náhodně, spíš podle ceny než podle půvabu, a lásku jsme provozovali bez lásky, nejčastěji napůl oblečení a vždycky potmě, abychom si mohli jeden druhého představovat lepšího. Oné noci jsem objevil pravdě nepodobnou rozkoš, jakou mi skýtalo pozorování těla spící ženy, aniž mě tlačila žádost a překážel mi stud.“

Príbeh vcelku triviálny. Nebol by to však Márquez, aby sme občas nemali pochybnosti čo je vlastne skutočnosť a čo len snové predstavy. A tak sa aj náš starý hrdina vracia vo svojich myšlienkach k svojej Delgadine a tu sa ukazuje Márquezov úžasný zmysel pre krásu a cit.

„Od té doby jsem ji měl v paměti natolik zřetelně, že jsem si ji uzpůsoboval, jak se mi zachtělo. Podle nálady jsem jí měnil barvu očí: vodovou při probuzení, karamelovou, když se smála, plamennou, když jsem jí odporoval. Oblékal jsem ji v souladu s věkem a úlohou, jež právě hověly mému rozmaru: ve dvaceti zamilovaná, ve čtyřiceti kurtizána, v sedmdesáti královna babylonská, stoletá světice. Zpívali jsme Pucciniho milostná dueta, bolera Agustína Lary, tanga Carlose Gardela a znovu si potvrzovali, že ti, kdo nezpívají, si nedokážou ani představit, jakým štěstím je zpěv. Dnes vím, že to nebyl přelud, nýbrž další zázrak první lásky, která mě v životě potkala v devadesáti letech.“

Pre čitateľov, ktorí poznajú dobre Márquezovou tvorbu, môže byť však prekvapujúci fakt, že magického realizmu, pre neho tak typického, je tu pomenej. Jeho rozprávanie je jednoduché, láskavé, častokrát s posolstvami, ktoré sa vyskytujú akoby náhodou. Tentokrát to však nie sú posolstvá zahalené v tajomnom opare neznámeho a nadprirodzeného. Sú oveľa stručnejšie, priamejšie a trúfam si tvrdiť, že aj čitateľnejšie pre širšiu verejnosť. Možno to skalopevných „magicko-realistických čitateľov“ trochu rozladí, ale podľa mňa to vôbec nie je na škodu. Stále treba napredovať, posúvať sa kamsi ďalej, objavovať niečo nové, napokon aj vtedy, keby to malo byť prežitie prvej lásky v deväťdesiatke.